História
V r. 1769 po vzájomnej dohode medzi prefektom divínskeho panstva Jozefom Fejérpatakym a sklárskym majstrom Bernardom Hupkom došlo k uzatvoreniu zmluvy o výstavbe novej sklárskej huty. Majster Hupka sa zaviazal, že hutu na výrobu krištáľového a rezaného skla postaví na Bzovej a do panskej pokladnice z nej bude každoročne odvádzať 200 zlatých. Táto zmluva bola zaprezentovaná 3. júna 1769.
Výstavba sklárskej huty s príslušenstvom prebehla v rokoch 1771 až 1772 a okrem taviacej pece bola jej súčasťou aj pec tabuliarska , sušiaca a chladiaca. K hute ďalej patrila brusiareň skla, salajkáreň a stupa na drvenie kremeňa s piatimi kladivami. Podľa odborného hodnotenia z r. 1812 bola hodnota huty 6.934,– zlatých a 10 grajciarov.
Podľa súpisu z r. 1820 boli na Bzovej dve huty – Dolná a Horná, ktoré napr. v r. 1847 zamestnávali pri štyroch taviacich peciach až 200 zamestnancov. Okrem odborných sklárov, tavičov, stupára a salajkára to bol väčšinou obslužný personál k príprave a doprave surovín a palivového dreva. V priebehu jedného roka boli huty v stave vyrobiť tovar za 100 až 110 tisíc zlatých a expedovať ho loďami cez Pešť a Belehrad až do Konstantinopolu.
V období rokov 1813- 1848 boli bzovské sklárne v správe rodiny Pavla a Františka Sauerovcov a patrili k najvýznamnejším hutám v Uhorsku. V r. 1851 František Sauer pribral za svojho spoločníka Michala Májovského a spoločne spravovali aj sklárne Vígľašského panstva. Toto podnikanie ale netrvalo dlho, r. 1856 umiera F. Sauer v Hriňovej a o dva roky neskôr M. Májovský v Pešti.
Veľký význam pre bzovské sklárne mal príchod známeho sklárskeho podnikateľa Leopolda Kuchynku. Ten najskôr sklárne prenajal, postupne odkúpil a spolu so svojimi troma dcérami a synom sa r. 1856 na Bzovú presťahoval. Jeho najstaršia dcéra Gabriela sa r. 1858 vydala za Karola Daniaka, syna riaditeľa rovnianského panstva, ktorý od r. 1862 vystupuje ako vlastník sklární v Hornej Bzovej. R. 1873 tu ale činnosť sklárne zastavil. Ďalej pracovala už iba skláreň Leopolda Kuchynku v Dolnej Bzovej, kde sa v jednej peci vyrábalo kriedové, zelené a tabuľové sklo. R. 1877 L.Kuchynka umiera a jeho syn Gejza presúva celú výrobu do Utekáča. Podľa komasačných spisov a pozemkových kníh zo Bzovej je jasné, že zánik sklární prebehol pred r. 1891.
Použitá literatúra : PhDr. Ján Žilák CSc. – Dejiny bzovských sklární